V súčasnosti asi nikto nepochybuje o tom, že umelá ventilácia pľúc (UVP), tak ako sa v súčasnosti realizuje, patrí medzi štandardné techniky intenzívnej starostlivosti a má v nej nezastupiteľné miesto. Nikto nepochybuje ani o tom, že táto metóda efektívne nahradila ventilačnú funkciu hrudného koša, a ani o tom, že od jej zavedenia do klinickej praxe sa zachránilo nespočítateľné množstvo životov pri veľkej palete rôznych chorôb.
Za kľúčové obdobie v používaní metód UVP, tak ako ich dnes poznáme, a ktoré ovplyvnilo vývoj na mnoho rokov dopredu, je obdobie 40. – 50. rokov minulého storočia, v ktorom postihla Severnú Ameriku a severské štáty Európy, najmä Dánsko, epidémia poliomyelitídy. Epidémia poliomyelitídy v Kodani v roku 1952 priniesla mimoriadne výzvy v aplikovanej fyziológii. U viac ako 300 pacientov sa vyvinula v priebehu niekoľkých týždňov paralýza respiračného svalstva a v nemocnici pre infekčné choroby boli všetky ventilátorové zariadenia obsadené. Počas niekoľkých týždňov bolo do nemocnice pre infekčné choroby Blegdam Hospital denne prijímaných 30 – 50 pacientov s bulbárnymi príznakmi a 6 – 12 z nich bolo kriticky chorých (Sykes, 1991). Počas prvých 3 týždňov epidémie zomrelo 27 z 31 pacientov s bulbárnou obrnou, z toho 19 z nich do 3 dní od prijatia. Začali sa používať insuflačné metódy, umelá ventilácia pľúc prerušovaným pretlakom – intermitent positive pressure ventilation (IPPV) (West, 2005).
Na začiatku éry nahradzovania funkcií zlyhávajúcich orgánov sa pri postihnutí ventilačnej funkcie respiračného systému používali tzv. železné pľúca, pri ktorých sa imitovali tlakové pomery v dutine hrudnej ako pri spontánnom dýchaním. Začiatok ich používania sa datuje od roku 1929, keď Drinker and Shaw prvýkrát použili zariadenie na dlhodobú ventiláciu, v ktorom sa striedal negatívny a pozitívny tlak. Prístroj tvoril podlhovastý tank, do ktorého sa až po krk uložil pacient. Krk sa utesnil tesniacou manžetou, takže na tvár (a horné dýchacie cesty) pôsobil atmosférický tlak. Zdokonalené verzie sa používali až do 20. storočia najmä v období epidémie poliomyelitídy v rokoch 1940 – 1955.
Používanie „železných pľúc“ v porovnaní s dnes používanou metódou UVP malo len krátke trvanie, pretože sa dali použiť len pri ventilačných poruchách, no pri stavoch s postihnutím pľúcneho parenchýmu nemohli zabezpečiť adekvátnu výmenu plynov. Už v roku 1947 publikoval Cournand závery svojej štúdie o vplyve „intermitent positive pressure breathing“ (IPPB), na srdcovocievny systém, predovšetkým na minútový objem srdca (MOS). Z jeho štúdie vyplýva že tlakovo-objemová krivka, ktorá sa generuje v inspíriu, ak spĺňa určité parametre, v zásade neznižuje MOS. Podľa Cournanda a spol. (1947) bude vplyv na MOS pri IPPB minimálny, keď:
a) tlak v inspíriu sa musí zvyšovať postupne,
b) po skončení inspíria musí nasledovať rýchly pokles tlaku,
c) stredný tlak v exspíriu by mal klesnúť na hodnotu blízko atmosférického tlaku,
d) exspiračný čas má byť dlhší ako inspiračný čas (pomer I : E 1 : 2). Pri uvedených parametroch sa dosiahne adekvátna ventilácia len s minimálnym negatívnym vplyvom na cirkuláciu (Cournand a spol., 1947).
Tieto parametre sa v podstate akceptujú aj v súčasnosti.
