Zámerom predmetnej stručnej publikácie je upriamiť pozornosť lekára prvého kontaktu, ale aj ďalších pracovníkov v zdravotníctve na letálnu chorobu, ktorá sa u nás stále ešte miestami považuje za zriedkavú a zvláštnu. Ide o infekciu vírusom ľudskej imunodeficiencie, prvotnú príčinu vážneho klinického stavu – syndrómu získanej imunodeficiencie (Acquired Immunodeficiency Syndrome – AIDS). Prispieva k tomu osobitá, neobvyklá etiopatogenéza infekcie, symptomatológia a do istej miery aj špecifické okolnosti sprevádzajúce jej prenos.
Epidemiologické údaje svedčia o pomalom šírení nákazy medzi občanmi Slovenskej republiky, ktoré začalo najneskoršie po r. 1983. Nie vždy sa pritom darí rozpoznávať – z rôznych príčin – nákazu v jej včasných štádiách, čo znižuje nádej na významnejší úspech súčasne dostupnej anti-HIV chemoterapie, ktorá v mnohých prípadoch zreteľne predlžuje a skvalitňuje život pacienta, resp. pacientky.
Syndróm získanej imunodeficiencie bol opísaný v r. 1981. Odvtedy nákaza nadobudla rozmer pandémie (vo forme početných subepidémií), postihnúc – globálne – už vyše 70 miliónov ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) považuje týchto prvých 25 rokov šírenia vírusu iba za počiatočnú fázu pandémie. V ostatných rokoch sa v jej prospech začínajú uplatňovať nové, epidemiologicky významné faktory. Je to biológia HIV, tak aj faktory spoločenskosociálne, zvyšujúce nebezpečenstvo nákazy pre rôzne vrstvy populácie. Pandémia nemá charakter známych veľkých epidémií (mor, cholera, chrípka atď.), ktoré po určitom čase odznievajú. Infekcia HIV má výrazný sklon stať sa infekciou endemickou.
Hodnotiac rozvoj pandémie ku koncu r. 2005, údaje SZO hovoria o najmenej 40,3 miliónoch ľudí na svete, žijúcich s infekciou HIV (v r. 2003 ich bolo 37,5 miliónov), pričom iba v r. 2005 sa evidovalo okolo 5 miliónov úmrtí (z toho cca 500 000 detí). V priebehu r. 2005 vo svete došlo k 5 miliónom nových prípadov infekcie.
Vo východoeurópskom regióne SZO (kam sa zaraďuje aj Slovenská republika) dosiahol počet evidovaných prípadov HIV 1,6 milióna, čo predstavuje zvýšenie o 25 % v porovnaní s r. 2003.
Od roku 1985 do 31. decembra 2005 bolo na Slovensku evidovaných celkove 236 prípadov infekcie HIV v rôznom štádiu vývoja, z toho v 153 prípadoch u slovenských občanov a občaniek. Prípady infekcie HIV u žien tvorili 19 %, zväčša tu šlo o prenos nákazy heterosexuálnym pohlavným stykom. Vo vyše 60 % sa u nás šíri infekcia HIV homosexuálnym/bisexuálnym sexuálnym stykom (muži). Nezriedka pacient vyhľadáva lekára až s príznakmi, ktoré sa identifikujú už ako súčasť symptomatiky syndrómu získanej imunodeficiencie. V ostatných rokoch sa novo diagnostikuje okolo 20 – 22 prípadov ročne. Expertné odhady predpokladajú, že počet ľudí, ktorí u nás nevedia, alebo nechcú vedieť o svojej infekcii, je až o dve tretiny vyšší alebo aj viac ako je počet evidovaných prípadov. Teda z troch HIV+ (HIV-pozitívnych) ľudí, len jednému/jej bola poskytovaná potrebná zdravotnícka starostlivosť. Neevidovaní, t. j. postihnutí s nediagnostikovanou infekciou HIV sú pritom infekční počas jej trvania (doživotne)!
V Slovenskej republike, napriek relatívne početným jednotlivcom závislým od užívania zakázaných drog podávaných vnútrožilovo, výskyt prípadov infekcie HIV prenesenej touto cestou je zatiaľ minimálny. V Slovenskej republike ako jedinej európskej krajine nedošlo doteraz k prenosu nákazy infikovanou krvou (transfúzie krvi) u nás vyrobenými krvnými derivátmi. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrala včasná a úzka spolupráca medzi Národným referenčným laboratóriom pre AIDS v Bratislave (založeným v januári 1984) a transfúznou službou, ktorá rozpracovala a dôsledne uskutočňuje program sebestačnosti v tejto oblasti.
Vývoj anti-HIV liekov a liekov používaných v liečbe chorôb vyskytujúcich sa v rámci syndrómu AIDS (oportúnne infekcie, niektoré zhubné novotvary a ďalšie choroby) nepretržite napreduje. Priebežne vďaka neustále sa rozširujúcim klinickým skúsenostiam (k HIV je vnímavý výlučne človek) a prehlbujúcemu sa chápaniu patogenézy retrovírusovej infekcie a jej komplikácií pri liečbe, starostlivosť o pacientov sa zdokonaľuje, resp. sa menia odporúčania postupov, ako aj kritériá na ich hodnotenie. Terapia infekcie HIV/AIDS, ako chronickej choroby, je vo svete doménou osobitnej subšpecializácie v rámci infektológie. Nielen pre svoju zložitosť a neobyčajne dynamické napredovanie, ale aj preto, že u ošetrujúceho lekára je potrebná rozsiahla osobná špecifická skúsenosť s riadením zdravotnej starostlivosti pri neobyčajne variabilnom priebehu choroby. Na druhej strane lekárom prvého kontaktu pripadajú mimoriadne náročné úlohy, ako napr. diagnostikovať akútnu primárnu infekciu HIV, nadviazať produktívny kontakt s postihnutým (napr. komplexné poradenstvo vzhľadom na zatiaľ nevyliečiteľnosť nákazy a z nej prameniace zložité sociálne a osobné problémy, prevencia ďalšieho šírenia infekcie a rad ďalších závažných otázok), starostlivosť o liečeného pacienta s dlhodobo progredujúcou chorobou, najmä pri častom výskyte početných nepriaznivých nežiaducich účinkov doživotnej anti-HIV terapie (vedúcich nezriedka k prerušeniu až odmietaniu liečby), algeziologické a ďalšie iné problémy. V tejto súvislosti sa vidí tiež potrebné, aby lekár prvého kontaktu mal základné poznatky o anti-HIV liekoch, mechanizmoch ich pôsobenia a o prejavoch ich nežiadúcich účinkov a najmä o ich neobyčajne závažných dôsledkoch na metabolizmus pacienta pri celoživotnej liečbe. Má poznať aj najdôležitejšie interakcie s inými liekmi, veľmi časté u pacientov s pokročilou infekciou HIV, na ktoré sa často zabúda. Preto sa táto príručka zameriava v prvom rade na najzávažnejšie situácie, s ktorými sa môže stretávať lekár prvého kontaktu.
Považujem však za dôležité, aby sa poznatky uvedené v tejto publikácii pri ich intenzívnom vývoji nebrali ako definitívne, ale skôr ako určitý zdroj informácií, pomáhajúcich pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti o ambulantného pacienta s infekciou HIV v jej jednotlivých štádiách. Rôzne, aj medzinárodne platné odporúčania, napr. spôsobu liečby, sa menia a spresňujú v relatívne krátkych intervaloch. Nie je vzácne stretnúť sa aj s protichodnými postojmi. Je preto dôležité, aby ošetrujúci lekár priebežne starostlivo konzultoval aj iné pramene, okrem sledovania odbornej literatúry má sledovať napr. aj údaje na príbalových informáciách poskytovaných výrobcami vylepšovaných a nových anti-HIV liekov uvádzaných na trh, a tak si aktualizoval niektoré časti tohto predkladaného informatívneho textu.
Domnievam sa, že je potrebné, aby ošetrujúci lekár poskytoval potrebnú zdravotnú starostlivosť pacientovi na základe najzodpovednejšieho zváženia jeho stavu a situácie. Žiadna jednotlivá citácia odbornej literatúry alebo odporúčané vyšetrenie nedokážu nahradiť postoje a rozhodnutia lekára, vyplývajúce zo štúdia, školení a jeho skúseností.
autor
Bratislava 2006
