Definícia a úlohy ortopédie

Definícia ortopédie

Ortopédia je základný medicínsky odbor spolupracujúci s ďalšími medicínskymi odbormi, ktorý sa zaoberá prevenciou, diagnostikou, liečbou, posudzovaním a výskumom ochorení a úrazov pohybového ústrojenstva všetkých vekových kategórií. Okrem možností konzervatívnej liečby, najmä medikamentóznej a rehabilitačnej, využíva hlavne operačné liečebné postupy, ktoré sú v odbore ortopédia dominantné.


Programy operačnej liečby sú:

  • plánované (elektívne) výkony,
  • neodkladné výkony pri ošetrovaní úrazov pohybového aparátu a iných naliehavých stavov.


Ontogenéza muskuloskeletového systému

Podporný a pohybový aparát je najväčší orgánový systém ľudského tela. Z toho vyplýva aj možnosť mnohopočetných a najrozličnejších zmien a porúch funkcie a ochorení pri vývoji, raste, formovaní a involúcii pohybového a podporného aparátu. Epidemiologické ukazovatele ukazujú, že vo veku nad 50 rokov má prakticky každý človek degeneratívne zmeny, ktorých následky môžu byť príčinou vzniku chorobných afekcií. O osteoporóze sa hovorí ako o ortopedickej epidémii. Na Slovenku sa odhaduje, že približne pol milióna obyvateľov je postihnutých týmto ochorením. Príčinou vzniku týchto ochorení alebo prinajmenšom vyvolávajúcim faktorom ich klinického obrazu sú aj zmeny civilizácie a okolitého sveta (ochorenia z preťaženia podporného a pohybového aparátu, degeneratívne zmeny, poranenia). Následky poranení majú vo všeobecnosti v praxi jednu z hlavných úloh.

Prevencia a liečba

Podobne ako v chirurgii – aj v ortopédii je historicky hlavným liečebným spôsobom operačná liečba. V ostatných desaťročiach – podobne ako v medicíne vôbec – nadobúda aj v ortopédii hlavnú úlohu prevencia.

Nicholas Andry

Korene ortopédie v zmysle prevencie a liečby ochorení a deformít pohybového aparátu sú v minulosti. Nicholas Andry (Lyon 1658 – Paris 1742) roku 1741 v diele L´orthopédie ou l´art de prévenir et de corriger dans les enfants, les difformités du corps mal na zreteli zabrániť poruchám držania tela, ich deformitám a vyvinuté liečiť.

Nikolas Andry napísal aj dielo Orthos Paidion, podľa ktorého dostala ortopédia svoje meno (orthos – rovný, paidion – dieťa). Od tých čias je práve táto myšlienka základom ortopedického myslenia. Vychádzajúc z nej bol vytvorený aj znak ortopédie: Zasadený stromček, ktorý je krivý, ale kôl, o ktorý je uviazaný, ho tvaruje, aby rástol rovno (obr. 1.1).

Forma a funkcia

Podporné a pohybové orgány formujú postavu. Ich funkcia určuje výkonnosť človeka v každodennom živote. Forma a funkcia tvoria neoddeliteľnú jednotu. Človeka v ortopédii chápeme ako celok. Z toho dôvodu sa snažíme o súčasné prinavrátenie formy a funkcie človeku ako celku, aby sme mu zabezpečili výkonnosť v povolaní a vo voľnom čase. Pri trvalých obmedzeniach výkonnosti sú všetky snahy zamerané na to, aby sme postihnutému bez väčších znevýhodnení umožnili zaradenie sa do obyčajného života pomocou operačných korekčných výkonov, ortopedických pomôcok alebo rehabilitáciou, ako aj ďalšími spôsobmi.

Anatómia, fyziológia, patológia, traumatizmus

Ortopédia – náuka o ochoreniach a poraneniach podporného a pohybového aparátu predpokladá znalosť anatómie a funkcie príslušných orgánov. Hoci nemožno oddeliť podporný a pohybový aparát, predsa podporný aparát preberá predovšetkým statickú úlohu. Jeho úloha je skôr pasívna. Aktívne zložky pohybového aparátu sú priečne pruhované kostrové svaly riadené nervovým systémom a cievy, ktoré zabezpečujú ich výživu.

Pohybové orgány zabezpečujú predovšetkým pohyb, čo vyžaduje aktívny výkon. Statické a dynamické úlohy sa nedajú oddeliť. Oba systémy sú vzájomne prepojené. Pritom sa kladú vysoké nároky na stavbu a kvalitu tkanív. Určitý somatotyp predisponuje k určitej činnosti: kulturista má mohutnú stavbu tela, hypertrofické svaly, akrobat využíva najmä svoju hypermobilitu. V podstate platí, že jednota formy a funkcie je zaručená vtedy, keď nie sú z pohľadu makroanatómie a mikroanatómie žiadne štruktúry poškodené. Stavba a štruktúra podporného a pohybového aparátu je vo veľkej miere podmienená geneticky. Je však modifikovaná rôznymi pochodmi endogénneho alebo exogénneho pôvodu, ktoré môžu znamenať možnosť vzniku ortopedických ochorení.

Funkčná patológia

Poruchy funkcie podporného a pohybového aparátu, ktoré prerastú do patologického stavu bez zrejmej korelácie s morfologickým chorobným stavom, označujeme ako funkčná patológia.

Diagnóza ortopedických ochorení sa nemôže určovať len na základe analýzy formy a poruchy funkcie. Do úvahy berieme aj rôzne patogenetické faktory, ktoré napomáhajú vzniku a vývoju ortopedického ochorenia. Správne pochopenie ortopédie znamená však oveľa viac. V ortopédii vychádzame zo syntézy a analýzy štruktúry (formy) a funkcie. Normálna štruktúra vedie k neporušenej funkcii a naopak. Kým štruktúra podporného a pohybového tkaniva sú dobre definované, funkcie v tomto ohľade nie sú ešte úplne zreteľne vykreslené. Napríklad funkcia kĺbu je niečo viac ako len jednoduchá mechanika. Iniciálne funkčné poruchy sa prejavujú často najprv bolesťou bez relevantného patomorfologického nálezu alebo bez korelácie s anatomickým nálezom.

Bolesť – dominantný symptóm v ortopédii

Analýza bolesti je pri mnohých ortopedických ochoreniach kľúčom k diagnóze. Poznatky neurofyziologických pochodov sú preto pre posudzovanie funkcie a funkčných porúch veľmi dôležité. Pochopenie prírodovedných zákonov v ortopédii je teda pre diagnostiku a terapiu ortopedických ochorení nevyhnutné. Len spoznaním formálnych mnohopočetných skeletových systémov môže nájsť lekár skutočné zmeny a z toho aj vyvodzovať výsledné mechanické poruchy. Len ten, kto pozná biologické tkanivo, môže ohodnotiť hojivé procesy v čase a prispôsobiť im potrebné prostriedky. Posudzovanie stavu celého tela pri ortopedických ochoreniach je nevyhnutné a je krokom k diferenciálnej diagnóze. Ortopédia je odborom, kde treba brať do úvahy adaptačné schopnosti organizmu. Posúdenie normy, či patológie, odhadnutie vývoja stavu pacienta a navrhovanie najoptimálnejšej liečby a prevencie závisí od skúseností lekára.

Chronologický faktor patogenézy

Ortopédia nemá cieľ iba vyriešiť akútnu situáciu. Ťažiskom ortopédie nie je rýchlo vyriešiť problém, ale naopak dosiahnuť dlhodobé úspechy. Preto sa kladie dôraz na posúdenie formy a funkcie pohybového aparátu a na liečbu v rámci dlhodobého procesu.

Ortopedické ochorenia majú väčšinou chronický priebeh. Mnohé ochorenia, obzvlášť deformity, nemožno pochopiť pri jednorazovej analýze. Ortopéd môže ovplyvniť spontánny priebeh ochorenia terapeutickými prostriedkami, ale musí brať pri tom do úvahy viac faktorov, ktoré majú v ortopédii veľkú úlohu. Tomu zodpovedajú ťažkosti v terapeutickom rozhodovaní. Operačná liečba v ortopédii je preto často iba relatívne indikovaná.

Statika, biomechanika, gravitácia

Medicínske myslenie sa formuje na základe vedeckých poznatkov a vlastných skúseností lekára. V ortopédii majú zo sprievodných vied a princípov dominantné miesto biológia a mechanika. Uplatňujeme fyzikálne zákony mechaniky do riešenia problémov v ortopédii. Ľudský organizmus je vystavený gravitačným silám Zeme. Predstavy o vzniku porúch z preťaženia, opotrebovania, degeneratívnych zmien a deformít sa dajú porovnať s inými technickými konštrukciami.

Ľudské kĺby majú rôzny tvar, sú napríklad guľovité alebo kladkovité. Ich zaťaženie teda môžeme modelovať technickými princípmi. „Zle vytvorené konštrukcie“ musia mať za následok dlhodobé poruchy funkcie a spôsobujú ortopedické ochorenia. Jedným z faktorov vplyvu je aj pôsobenie telesnej hmotnosti. Rtg zmeny podporného a pohybového aparátu a zmeny zistené pri iných vyšetrovacích metódach majú veľkú úlohu v rozhodovaní a dávajú obraz o mechanickom zaťažení a o schopnosti záťaže podporného a pohybového aparátu. Vzťahy medzi mechanickým zaťažením a biologickou reakciou tkaniva sú základom pri analýze normy či patológie v ortopedickej praxi a v oblasti vedecko-výskumnej činnosti. Za biomechaniku označujeme pôsobenie mechanických síl na biologické tkanivá a ich zmeny.

Stimulácia, adaptácia, transformácia, lézia

Arndt Schulz lex

Arndtovo-Schultzovo pravidlo (zákon): používanie udržiava, zvýšené zaťažovanie stimuluje, preťažovanie škodí.

Tkanivá ľudského tela sú viac ako iba technické štruktúry. Sú živé, stále sa menia a sú schopné prispôsobiť sa. Metabolizmus tkaniva dáva pritom dôležitý obraz o jeho stave.

Wolff lex

Wolffov zákon morfologickej transformácie a funkčnej adaptácie hovorí o formovaní sa, prispôsobovaní sa a vzťahu formy a funkcie. Podprahová stimulácia vedie k atrofii, primeraná stimulácia zabezpečuje správny tvar a funkciu, nadprahová stimulácia škodí.

Biologické myslenie v ortopédii zhŕňa poznatky o adaptácii tkaniva. Sú to predovšetkým rastové procesy, ale aj ustavičné adaptačné zmeny počas fyzického zaťaženia, ale aj bez neho, ako reakcie na vonkajšie sily. V tomto prípade treba prihliadať na rozdielnu kvalitu tkanivových štruktúr a biologického chápania ortopedických ochorení. Tkanivo môžeme hodnotiť subjektívne, záleží to najmä od skúseností ortopéda. Ak hodnotíme zmeny tkaniva pri prispôsobovaní, môžeme vychádzať z morfologických zmien v incipientných štádiách vzniku chorobného procesu.

Kvalita života

Na záver úvodu treba znova zdôrazniť, že pokroky v ortopédii posledné desaťročia podobne ako v iných oblastiach medicíny, podstatne rozšírili pôvodný zámer ortopédie. V súčasnosti v ortopédii vieme výrazne zlepšiť kvalitu života hlavne ortopedickými operáciami. To, čo sme v minulosti považovali za relatívnu indikáciu na operáciu, je dnes bežnou operáciou, napríklad implantácie endoprotéz. Záleží len na spoločnosti, aby našla pre realizáciu ortopédie pochopenie a podporovala ju.