Pre stanovenie diagnózy pri lôžku pacienta je nesmierne dôležitá schopnosť lekára intuitívne zhrnúť celý klinický obraz a spojiť ho s predchádzajúcimi podobnými skúsenosťami. Táto lekárska vlastnosť sa nazýva klinický pohľad. Spolu s konštruktívnym myslením a schopnosťou odobrať správnu anamnézu je súčasťou lekárskeho umenia, ktorému sa v zásade nedá naučiť, ale stále sa treba v ňom školiť.


Získavanie anamnézy vyžaduje takt, schopnosť psychologického vcítenia a zvláštne fluidum, ktoré navodí vzťah dôvery medzi lekárom a pacientom. Medici a začínajúci lekári by sa mali spočiatku správať podľa týchto technických pokynov:
Je dôležité, aby pacient mohol svoje ťažkosti voľne popísať. Už len zo spôsobu, akým referuje svoje ponosy, môže lekár získať zásadné podklady pre stanovenie diagnózy. Okrem toho, že zistí, aký význam chorý prisudzuje svojim subjektívnym ťažkostiam, vzniká počas prvej štvrťhodiny vzťah medzi lekárom a pacientom. V priebehu týchto prvých 15 minút posudzuje lekár pacientovu osobnosť, ale i naopak, chorý posudzuje osobnosť lekára.
Lekár sa musí pokúsiť previesť anamnézu do vzťahu k jeho chorobe. Spôsob života (napr. abúzus alkoholu, nikotínu a analgetík) a zamestnanie poskytujú často reálne záchytné body pre diagnózu.
Vysvetlenie emočných vplyvov je naproti tomu oveľa ťažšie a vyžaduje zvláštny kritický pohľad. Mnohí lekári preto už vopred vylučujú tento bod, pretože vyžaduje čas a schopnosť vcítenia, čím sa vzdávajú kľúča k psychosomatickým chorobám, ktoré sú v gastroenterologickej praxi veľmi časté. Lekár si však musí byť vedomý toho, že organické ochorenia bývajú prevrstvené psychickými stavmi deformujúcimi vnímanie, interpretáciu a postoje pacienta.
Zisťovanie osobnej anamnézy sleduje tri ciele: snaží sa získať jasno o najdôležitejších prejavoch súčasného ochorenia, uviesť ho do vzťahu k prekonaným chorobám a poznať osobnosť pacienta.
Rodinná anamnéza poskytuje dôležité náznaky svedčiace pre dedičnú chorobu. Pred niekoľkými desaťročiami sa pri všetkých chorobách s rodinným výskytom staval do popredia genetický faktor. Dnes sa aj pri takýchto chorobách pripisuje väčšia váha faktorom vonkajšieho prostredia, ktoré sú v mnohých rodinách zvlášť nepriaznivé.
Tieto múdre slová o klinickom pohľade, význame prvej štvrťhodinky kontaktu s pacientom ako aj o dôležitosti anamnézy použil švajčiarsky lekár prof. Robert Hegglin v  11. vydaní svojej knihy „Diferenciálna diagnostika vnútorných chorôb“ už r. 1969. Napísal, že lekár sa stretáva s chorobami, ale najmä s chorými ľuďmi. Choroby sa diagnostikujú technickými metódami, chorí ľudia intuíciou. K najdôležitejším a najťažším problémom modernej medicíny patrí rozumné používanie oboch metód. Už pred vyše 50 rokmi konštatoval, že tento proces sa stal zvlášť ťažkým kvôli ohromnému rozvoju technickej medicíny, zatiaľ čo schopnosti intuitívneho myslenia skôr ubudli. Anamnéza sa v súčasnosti podceňuje hlavne kvôli exaktnej scientometrii, premietajúcej sa do zásad „správnej“ klinickej praxe. Ale gastroentroenterológia je oborom, kde funkčné poruchy tvoria pätinu až polovicu všetkých ochorení a u niektorých z nich je anamnéza hlavným podkladom diagnózy. Pri väčšine ostatných chorôb je podkladom pre stanovenie predbežnej diagnózy a diagnostického postupu. Keď z anamnézy nevyplynie rámcová diagnóza, klesá i nádej, že sa ju vôbec podarí vyjasniť.
Klinický pohľad, ktorým sa vyznačovali starí lekári, ovláda moderná lekárska generácia iba v menšej miere, hlavne v dôsledku preceňovania laboratórnych a pomocných vyšetrení. Kvôli pripomenutiu významu hodnotenia znakov a príznakov v diferenciálnej diagnostike ochorení tráviaceho traktu sme túto učebnicu gastroenterológie pre medikov nazvali „Od príznakov k liečbe“ s neskromnou ambíciou rozšíriť znalosti súčasných študentov medicíny o poznatky, ktoré kedysi ovládali ich predchodcovia.

Prof. MUDr. Marian Bátovský, CSc., MPH